05.02. 2026
Útek z domova za lepším životom
Postupný pád a nárast závislosti
Strata kontroly, dôstojnosti a zmyslu života
Bod zlomu, odborná pomoc a návrat späť k sebe
Vyrastala som v prostredí, ktoré mi nikdy neponúkalo pocit bezpečia. Môj otec bol tyran a alkoholik, a počas detstva som sa často ocitla medzi bitkami, slovnými hádkami rodičov a občas som „jednu výchovnú“ dostala aj ja, keď som chcela brániť mamu. Bola som síce dieťa, ale musela som rýchlo dospieť. Keď som mala 18 rokov, veľmi som čakala na tento moment, pretože už dávno som snívala o tom, že odídem z domu a už sa nevrátim. Ušla som teda do Bratislavy, kde ma prijali na odbor Medzinárodné vzťahy na jednej nemenovanej vysokej škole. Snažila som sa venovať štúdiu, no keďže som bola neuveriteľný „stresmen“ pred skúškami, vždy som si dala na upokojenie večer so spolužiačkou nejaký ten alkohol. A keďže všetci vieme, ako to na internátoch chodí, alkohol bol naším priateľom takmer každý deň. Na začiatku druhého semestra som stretla partiu dievčat, ktoré sa stali mojimi priateľkami, keďže tiež pochádzali z náročných rodinných podmienok. Veľmi sme si rozumeli a povzbudzovali sa navzájom. Po ukončení prvého ročníka sme už boli odvážnejšie a nebránili sme sa občasnej zábave aj mimo internátov.
Kamarátky ma zobrali do jedného bratislavského klubu, kde sme sa zrazu ocitli medzi zahraničnými (asi o 15 - 20 rokov staršími) mužmi. Pozvali nás prisadnúť si k ich stolu a zahŕňali nás nekonečnými komplimentmi. Povedali, že sú podnikatelia z rôznych krajín, že veľa cestujú, ukazovali nám fotografie z rôznych európskych veľkomiest a cítili sme sa pri nich dobre. Po chvíli, keď som už aj ja vypila niekoľko drinkov za sebou, som sa cítila uvoľnená. Nevedela som však, že mi do nápojov sypali nejakú drogu. Postupne sa mi už začalo zatemňovať vedomie, bolo mi na zvracanie a cítila som sa veľmi omámená a slabá. Nasledujúce ráno som sa prebudila v cudzom byte s jedným z tých pánov zo včera, bez oblečenia, s chabými útržkami spomienok a hrozným pocitom v žalúdku. Nevedela som, ako som sa tam dostala, ani prečo, ale bol to len začiatok môjho postupného pádu...
Čoskoro som začala vnímať, že sa stávam závislou na alkohole, ktorý mi pomáhal zvládať tlak školy, skúšok a neskôr do toho všetkého prišla aj marihuana. Keď mi spolužiak raz ponúkol počas náročného týždňa jointa, vôbec som nezaváhala a vyskúšala ho. Prvotná úľava od stresov sa zrazu pre mňa stala pravidelnou súčasťou môjho života. Postupne som si zvykla takmer na denné fajčenie marihuany, čo ovplyvnilo neskôr aj moje študijné výsledky. Zrazu som bola ako v začarovanom kruhu. Každý deň som potrebovala marihuanu alebo alkohol, aby som zvládala nielen školu, ale aj bežný život, ktorý bol stále náročnejší. Po niekoľkých mesiacoch som už školu nezvládala a jednoducho som sa rozhodla prestať študovať. Brigáda v obchode s oblečením mi síce poskytovala nejaký príjem, ale rozhodne nie dosť na pokrytie všetkých výdavkov. Vtedy mi kamarátka poradila, že v Bratislave sa pohybujú podnikatelia, ktorí sú ochotní platiť za prítomnosť žien počas ich služobných ciest. Najprv som sa bránila a odmietala som sa o tejto téme s kamarátkou baviť. Nakoniec ma však stále horšia situácia donútila vykročiť touto cestou. Začala som spávať s mužmi za peniaze a bolo mi zle zo seba samej. Muži boli síce čistí, vyvoňaní a nesprávali sa ani agresívne, ale zrazu som to už nebola ja... Marihuana a alkohol mi však pomáhali preniesť sa cez tieto moje stavy, keď som čoraz viac nenávidela samu seba.
Po jednej náročnej noci, počas ktorej si ma vystriedali v posteli dvaja Nemci naraz, som zobrala zo stola v hotelovej izbe peniaze za moju „šichtu“ a nadránom som odišla preč. Ani som nevedela, kam mám ísť. Mala som také hnusné prázdno v hlave aj v duši. Prechádzala som cez most a premýšľala nad tým, že so všetkým skoncujem. Áno, chcela som skočiť, pretože som nevidela iné východisko. Zrazu sa ma zmocnil pocit, že naozaj nemám nikoho a dokonca ani s mojou mamou som dlhšie nebola v kontakte. Tento okamih bol vtedy pre mňa zlomový a keď som na druhý deň vytriezvela a poriadne sa vyspala, vyhľadala som odbornú pomoc.
Zo začiatku som sa veľmi hanbila psychologičke rozprávať o tom, čo všetko som zažila. Terapie sa mi zdali byť nekonečne náročné. Stále som sa vracala k myšlienkam na marihuanu, ktorá mi na chvíľu pomáhala na všetko zabudnúť. Ale terapeutka, s ktorou som sa stretávala, mi pomohla začať sa pozerať na veci inak. Spočiatku som nevidela žiadne východisko a pýtala som sa samej seba, či to má vôbec zmysel. Ale postupne, s pravidelnými sedeniami, sa mi podarilo dostať sa zo závislosti. Po 18 mesiacoch intenzívnej terapie a odbornej pomoci sa mi podarilo vrátiť späť do normálneho bežného života. Našla som si prácu ako recepčná a rozhodla som sa vrátiť na vysokú školu, tentokrát už s jasnejším cieľom a oveľa silnejšou vnútornou motiváciou. Čaká ma posledný ročník, ale naučila som sa pracovať so svojím stresom a skúšky zvládam už bez alkoholu a marihuany. Dokonca som si našla aj priateľa, ktorému sa o svojej minulosti zatiaľ bojím povedať, ale je mi veľkou oporou a cítim sa s ním naozaj dobre.
Moja tŕnistá a bezvýchodisková cesta počas takmer 2 rokov bola pre mňa psychicky veľmi náročná, ale našťastie som našla spôsob, ako z toho von. Ak by ma vtedy na moste neosvietilo, asi by som tu už dávno nebola.
Ak sa chcete aj vy zveriť so svojím príbehom a inšpirovať ním iných "spolubojovníkov" - anonymne, pokojne aj so zmeneným menom - napíšte nám na: nlpdz.sr@gmail.com.
