05.05. 2026
Náročná práca a psychická záťaž
Osobné trápenie a túžba po dieťati
Vyhorenie a kolaps
Pomoc a nová životná cesta
Denne som sa starala o pacientov v ťažkých stavoch – prebaľovala som ich, polohovala, podávala infúzie, pomáhala im vstať z postele, sprevádzala ich na toaletu a asistovala pri sprchovaní. Tá práca bola nielen fyzicky náročná, ale hlavne psychicky vyčerpávajúca. Mnohí pacienti zomierali priamo na oddelení a telá odchádzali od nás už len do márnice. Na začiatku som plakávala za niektorými ľuďmi, ktorí mi porozprávali svoj častokrát neľahký životný príbeh, ale postupne som sa vycvičila neprejavovať takéto ľútostivé emócie na pracovisku. Niekedy ma to dodatočne rozplakalo až doma, keď som premýšľala nad tým, aký je ten život nevyspytateľný.
Okrem práce ma ťažila aj moja osobná túžba – chcela som mať dieťa. Roky sme sa s manželom snažili o bábätko, no neúspešne. Po vyšetreniach sa ukázalo, že problém bol na jeho strane. Bola to rana pre nás oboch. Nádej sme vložili do adopcie, ale celý proces je zdĺhavý a neistý – boli sme na to síce upozornení, ale netušila som, že je to také komplikované. Medzitým som každý deň chodila do nemocnice, kde som sa stretávala s pacientmi v terminálnych štádiách chorôb a videla, ako ich príbuzní prežívajú stratu svojich blízkych. O to viac som túžila držať v náručí svoje dieťa, ale bolo to celé v nedohľadne.
Práca ma postupne začala vyčerpávať. Niektorí pacienti s Alzheimerovou chorobou mi vynadali bez príčiny, iní odmietali akúkoľvek pomoc a zo mňa sa stal akýsi zombík, ktorý fungoval cez deň, v noci, počas hocijakých sviatkov a dookola. Vedúca sestra, keď mala zlú náladu, si ju vybíjala na nás. Mala som pocit, že ma nikto nikdy neocení, že som len súčasť nejakého stroja, ktorý sa točí bez prestania. A ešte aj za smiešny peniaz. Po čase som už do práce chodila s obrovskou nechuťou. Boli rána, keď som sa musela premáhať, aby som vôbec vstala z postele.
A potom prišiel deň, keď som to už nedokázala. Ráno zazvonil budík, ale ja som nebola schopná vstať. Bola som úplne vyčerpaná, bez motivácie, bez energie, s pocitom, že všetko stráca zmysel. Zavolala som do práce, že dnes neprídem. A na druhý deň to bolo to isté. Nakoniec som si vzala PN a celé tri týždne som sa izolovala od sveta, od ľudí, nezdvíhala som telefón a vykašľala sa na celú realitu okolo seba. Len som spala a nedokázala som už ani rozmýšľať.
Moja kolegyňa bola ale neodbytná, písala mi sms-ky, či som v poriadku a čo je vôbec so mnou... Poradila mi, aby som vyhľadala odbornú pomoc. Po niekoľkých sedeniach u psychológa som si uvedomila, že takto ďalej nemôžem pokračovať. Musela som zo svojej situácie nájsť východisko. Schvaľoval to aj môj manžel a podporoval ma v akomkoľvek rozhodnutí. Rozhodla som sa teda podať výpoveď. Nebolo to ľahké, pretože som si za tie roky vytvorila pekné vzťahy s niektorými kolegyňami, ale vedela som, že ak chcem znovu nájsť radosť v živote, musím urobiť zmenu.
Po skončení v nemocnici som sa prihlásila na úrad práce, spravila som si špecializačný kurz pre zubnú asistenciu a našla si prácu ako zdravotná sestra u zubára. Táto práca je pokojnejšia, menej psychicky náročná, nemám žiadne nočné a cítim sa omnoho lepšie ako po psychickej, tak aj fyzickej stránke. Naďalej chodím na sedenia k psychológovi, ktorý mi otvoril oči a pomohol mi nájsť východisko zo svojich depresívnych stavov. Aj keď dieťa ešte stále nemáme, už viem, že musím myslieť aj na seba a na svoje celkové zdravie, pretože život máme len jeden. Syndróm vyhorenia ma naučil, že niekedy je potrebné pustiť niečo, čo nám ubližuje, aby sme našli niečo, čo nás napĺňa. Zmena je niekedy fakt veľmi potrebná.
Ak sa chcete aj vy zveriť so svojím príbehom a inšpirovať ním iných "spolubojovníkov" - anonymne, pokojne aj so zmeneným menom - napíšte nám na: nlpdz.sr@gmail.com.
