11.06. 2026
Alkohol vie zničiť aj šťastnú rodinu
Domáce násilie - každodenná realita
Útek s deťmi do bezpečia
Začiatok nového života
S Igorom sme mali ozaj veľmi pekné manželstvo. Starali sme sa o naše dve zdravé a šikovné deti, spolu sme stavali dom a tešili sa z maličkostí. Keď mu ale zomreli krátko po sebe obaja rodičia, všetko sa zvrtlo. Začal piť. Najprv len príležitostne, potom každý večer - niekedy s kamarátmi, ale veľakrát už aj sám. Často som mu dohovárala a aj sa s ním pekne rozprávala a pýtala sa, či ho trápi smrť rodičov. Avšak mala som pocit, že to hovorím do vetra. Akoby ma nepočúval a nerešpektoval vôbec moje slová a malé rady.
Za krátky čas sa úplne zmenil a stal sa z neho doslova alkoholik. Kým predtým bol láskavý a starostlivý, teraz prichádzal domov čoraz viac neskôr a opitý, agresívny, s hnevom v očiach. Prvýkrát mi vylepil facku, keď som mu povedala, že by mal už konečne prestať piť, lebo to už nie je on. Odpustila som mu, pretože som na ňom videla, že bol sám zo seba zaskočený. Keď to urobil druhýkrát, ospravedlňoval sa, že to tak nemyslel. Ľutoval to, tak som odpustila znova. Ale potom sa to už nedalo zastaviť.
Pamätám si ten večer, keď ma prvý raz udrel päsťou. Bolo to v kuchyni. Varila som večeru, deti sa hrali v obývačke. Igor prišiel domov opitý, potkol sa o stoličku a začal kričať, že som ju tam schválne nechala. Skôr než som stihla čokoľvek povedať, schytil ma za vlasy a sotil na zem. Cítila som tupú bolesť v ramene, ako som dopadla na dlažbu. V očiach mal nenávisť, akú som dovtedy nevidela. Keď sa na mňa chystal znova zdvihnúť ruku, pribehla k nemu naša dcéra a začala kričať, aby prestal. Len vtedy sa zarazil a šomrajúc odkríval do spálne. Celú noc som preplakala. Keď som mu o tom povedala za triezva, vraj si na to vôbec nepamätal a vraj som si to všetko vymyslela, aby som ho vyštvala z domu a aby som všetko zdedila ja. Nebola s ním normálna debata. Odvtedy sa násilie stalo súčasťou môjho života. Ráno som sa budila s bolesťou a dúfala, že dnes možno nebude piť. Ale pil. A keď pil, prichádzali rany. Raz mi zlomil rebro, keď ma sotil o roh stola. Inokedy som si s rozbitou perou zakrývala tvár pred deťmi, aby sa ma nebáli. Toho času mi môj 4-ročný syn raz nevinne povedal: „Mami, môžeš si kúpiť inú tvár? Táto sa mi nepáči.“ Netušil, ako veľmi ma to zasiahlo. Myslela som len na to, že toto nemôže byť reálne a že sa z toho zlého sna raz prebudím a všetko bude v poriadku – ako predtým.
Po krátkom čase som však „vytriezvela“ a vedela som, že to nie je iba zlý sen. Už viackrát som mala kufre zbalené. Chcela som odísť s deťmi preč z domu, keď bol v práci, ale kam? Nemala som kam ísť, nemala som veľa peňazí. A navyše mi Igor v stave opitosti opakovane hovoril: „Ak odídeš, nájdem si vás a zabijem teba aj deti.“ Veľmi som sa bála. Jedného dňa, keď sa mu nepodarilo naštartovať v práci kombajn, prišiel domov skôr, ako som očakávala. Našiel ma, ako balím detské oblečenie do tašky. Oči sa mu zaliali hnevom. Strhol ma na zem a začal do mňa kopať. Deti sa schúlili do kúta, kričali a plakali. Neprajem toto zažiť žiadnej žene. Vtedy som pochopila, že ak neodídeme, tak to raz neprežijeme. Na druhý deň, keď Igor odišiel do práce, som vzala deti a ušla. Nemala som kam ísť, ale vedela som, že existuje linka pomoci. S trasúcimi sa rukami som vytočila číslo. Pani na druhej strane ma ubezpečila, že existujú azylové domy, kde nájdeme ochranu. A tak sme sa ocitli nakoniec v bezpečí.
Po dlhých a nekončiacich mesiacoch terapie, rozhovorov a súdu som konečne dostala do rúk rozsudok o rozvode a súdnu ochranu. Igor skončil na istý čas vo väzení za domáce násilie. Ale v podvedomí stále viem, že ho raz pustia, no nechcem už žiť v denno-dennom strachu. A my? Teraz bývame v maličkom podnájme. Nie je to vila, ale je to domov. Deti sa znova smejú, našli si tu kamarátov v podobnom veku, ktorí zažili niečo podobné a ja sa učím mať opäť rada samu seba a nič si nevyčítať. Ak žijete v podobnej situácii, viem, aké ťažké je odísť. Ale možné to naozaj je, len sa treba na tento krok odhodlať, ísť si za tým a nepozerať sa dozadu! Verte, že nie ste sami. Stačí urobiť prvý krok, ktorý je práve na vás. Nikto ho za vás nespraví.
Ak sa chcete aj vy zveriť so svojím príbehom a inšpirovať ním iných "spolubojovníkov" - anonymne, pokojne aj so zmeneným menom - napíšte nám na: nlpdz.sr@gmail.com.
