03.03. 2026
Nenápadná čistota v začiatkoch
Vplyv OCD na každodenný život
Strata vzťahov a pocit samoty
Cesta k uzdraveniu a návrat do "normálneho" života
Začalo to nenápadne. Častejšie umývanie rúk, dezinfekčný gél vo vrecku, utieranie kľučiek doma. Mal som pocit kontroly a pokoja – aspoň na chvíľu. Lenže postupne som potreboval viac. Umýval som si ruky dovtedy, kým ma nepálila koža. Sprchovanie sa natiahlo na takmer hodinu, pretože som mal pocit, že ešte nie som „dosť čistý“. Oblečenie som prezliekal aj niekoľkokrát denne. Ak som sa niečoho dotkol „nesprávne“, všetko sa muselo opakovať.
OCD (obsedantno-kompulzívna porucha) mi začala zasahovať aj do práce. Meškal som, pretože som sa nedokázal vymotať z ranných rituálov. V kancelárii som sa vyhýbal podávaniu rúk, spoločným predmetom, kuchynke. Kolegovia si mysleli, že som arogantný, namyslený alebo čudný. Pravda bola, že som bol neustále v napätí a v hlave som bojoval s myšlienkami, ktoré mi hovorili, že ak niečo neurobím „správne“, ochoriem, alebo niekoho ohrozím. Mal som dokonca problém udržať vzťahy s kolegami. S Petrom, mojím tímlídrom, sme mali na začiatku dobrý vzťah. Chodil som s ním na obedy, diskutovali sme o projektoch, dokonca sme sem-tam vybehli aj na pivo, ale čím viac sa moje rituály stupňovali, tým viac som sa odťahoval. Nedokázal som sa zapojiť do spoločenských aktivít, nechodil som na teambuildingy a často som odmietal pomôcť mimo pracovných povinností, len aby som sa vyhol kontaktu s „nečistotou“. Nakoniec ma Peter prestal volať na spoločné stretnutia a spolupráca i kamarátsky vzťah medzi nami ochladol. Bolo to bolestné, pretože som vedel, že OCD oberá nielen mňa o rôzne zážitky, ale berie mi aj ľudí okolo mňa.
Najviac ma však bolela samota. Nevedel som si udržať priateľstvá ani vzťahy. S Luciou, dievčaťom, ktoré som spoznal na kurze fotografovania, som si rozumel tak dobre, že som si myslel, že toto priateľstvo môže prerásť do niečoho trvalejšieho. Chodili sme spolu na prechádzky, do kaviarní, spoločne sme fotili prírodu a zrúcaniny, ale čím viac sa stupňovali moje rituály, tým menej som dokázal byť spontánny. Ak sa Lucia dotkla niečoho, čo som práve čistil, alebo ak stúpla ďalej ako do mojej predsiene s topánkami, teda „špinavá“, celá návšteva sa stala katastrofou v mojich očiach. Potreboval som totiž všetko dezinfikovať a mať pod kontrolou, aby sa náhodou u mňa nemnožili vírusy či baktérie. Nakoniec sme sa rozišli. Bolo mi z toho veľmi zle – cítil som sa neschopný a osamelý, a zároveň som vedel, že vina nie je na jej strane, ale na tej mojej. Uvedomoval som si to, no bolo už neskoro. Zlom prišiel v momente, keď som si uvedomil, že celý môj život sa zúžil na vyhýbanie sa ostatným; bol som naozaj sám. Nežil som – len som prežíval. Bol som unavený, vyčerpaný a s pocitom, že mi OCD ukradla roky života. Prvýkrát som si priznal, že to nezvládam sám.
Vyhľadal som odbornú pomoc. Liečenie bolo náročné, miestami až desivé. Učil som sa postupne vystavovať veciam, ktorých som sa bál. Bolo to neuveriteľné. Pocit úzkosti bol spočiatku obrovský, ale časom som pochopil, že strach má vrchol a potom klesne. A že ho nemusím „neutralizovať“ umývaním či neustálym kontrolovaním.
Dnes nepoviem, že som úplne bez OCD. Ale už mi tak nevládne. Dokážem rozpoznať, kedy ku mne prehovára porucha, a kedy ja sám. Dokážem ísť medzi ľudí, podať ruku, pozvať niekoho domov – aj keď nie je všetko dokonalé. Dokážem sa zapojiť do práce, pomáhať kolegom, a dokonca som si obnovil vzťah s Luciou, ktorý už funguje na úplne inej, slobodnej úrovni. O všetkom som jej povedal. Našťastie, dala mi šancu, chápe moju situáciu a je mi oporou. OCD mi vzala veľa, ale naučila ma aj jednu dôležitú vec: že požiadať o pomoc nie je slabosť. Je to prvý krok späť k sebe a k životu, ktorý stojí za to žiť. Veď žijeme predsa iba jedenkrát! A ja si život chcem konečne naozaj užívať.
Ak sa chcete aj vy zveriť so svojím príbehom a inšpirovať ním iných "spolubojovníkov" - anonymne, pokojne aj so zmeneným menom - napíšte nám na: nlpdz.sr@gmail.com.
