14.04. 2026
Nenápadný začiatok depresie
Prehliadanie varovných signálov
Hľadanie odpovedí a diagnóza
Cesta k prijatiu a zvládaniu depresie
Popíšem vám, ako sa u mňa začali depresie... Na začiatku som strácala elán do života aj chuť do jedla. Bola som neustále unavená – ráno, na obed aj večer. Veľa som spala, niekedy aj 16 hodín denne. Veľmi ťažko sa mi vstávalo, prestala som sa o seba starať. Znepokojilo ma to najmä vtedy, keď sa objavili suicidálne myšlienky. Začala som sa uzatvárať do seba, vinila som sa za všetko možné a hanbila som sa za seba. Hovorievala som si: „Nezaslúžim si tento život.“
Depresia je zákerná v tom, že človeku ani nenapadne, že za týmto stavom nestojí on sám, ale psychické ochorenie. Uvedomovala som si, že situácia sa pomaly, ale isto zhoršuje a bolo by na čase vyhľadať odborníka. Čakala som však päť mesiacov. Päť celých mesiacov som si hovorila: „To je nič. To prejde.“
Napokon to prešlo – ale za akú cenu?
O dva roky neskôr som sa ocitla v podobnej situácii. Bola som neistá, trápilo ma, že neviem, čo sa so mnou deje. Chcela som to pomenovať jedným slovom, ale depresia mi ani len nezišla na um. Táto porucha sa dokáže skryť pred vlastným zrakom. Nakoniec som vyhľadala psychológa, aby mi potvrdil, že som sa nezbláznila a že je čas navštíviť psychiatra. Po viac ako mesačnom čakaní som dostala to jedno slovo, ktoré som hľadala: depresia.
Spočiatku som jej nerozumela. Myslela som si, že viem, čo depresia je, no moje symptómy boli oveľa širšie než len obyčajný smútok. Bolo to sklamanie zo seba samej. Presvedčenie, že svoju profesiu budem vykonávať čo najhoršie. Viera, že som zlý človek. Mala som návaly agresie, ktoré som nedokázala ovládať. Vedela som sa veľmi rýchlo vyfrustrovať a nevedela som zastaviť svoj hnev – v obchode, doma, v škole, v meste, v autobuse. Všade.
Trvalo dlho, kým som pochopila, čo depresia naozaj znamená. Dnes som vo fáze, keď sa snažím budovať svoj život s vedomím tejto choroby – dopriať si dostatok spánku, čas pre seba, fyzickú aktivitu, farbenie mandál a pripomínať si, že som len človek.
Začala som o depresii písať aj na svojich sociálnych sieťach pre ľudí, ktorí potrebujú počuť osobnú skúsenosť – reálny vzťah človeka s touto chorobou. Je pre mňa dôležité, aby ľudia pri podobných príznakoch nečakali tak dlho ako ja, ale vyhľadali odbornú pomoc.
Dobrovoľníčim v Lige za duševné zdravie. Táto skúsenosť ma napĺňa – jednak preto, že robím niečo prospešné pre druhých, a zároveň preto, že vidím, že to zvládam. Je to pre mňa dôkaz, že diagnóza nemusí znamenať koniec, ale môže byť začiatkom vedomejšieho života.
Ak sa chcete aj vy zveriť so svojím príbehom a inšpirovať ním iných "spolubojovníkov" - anonymne, pokojne aj so zmeneným menom - napíšte nám na: nlpdz.sr@gmail.com.
